Top

Publikácie

DAŇ Z FINANČNÝCH TRANSAKCIÍ

Už v roku 2011 navrhla Európska komisia zaviesť tzv. daň z finančných transakcií, čo sa však stretlo s veľkým odporom. Dnes je však situácia iná a na stole leží smernica, ktorá zavádza daň z finančných transakcií. Tú dnes podporuje len 11 krajín Európskej únie, avšak vrátane Nemecka, Francúzska a Slovenska. Obrovským kritikom tohto návrhu je Spojené kráľovstvo. Znamená táto daň zemetrasenie v Európskej únii? Čo vlastne zdaňuje a aké sú motívy jej zavedenia? O tom je táto analýza.

Ako už naznačuje názov dane, daň z finančných transakcií sa dotýka primárne finančného sektora. Sama o sebe však nepredstavuje ďalšiu osobitnú daň/odvod pre banky alebo špecifickú daň pre finančné inštitúcie ako také. Daň z finančných transakcií je daňou vymedzených finančných transakcií. Ak banka alebo akákoľvek iná finančná inštitúcia nevykonáva predmetné finančné transakcie, nie je ani zdaňovaná. To je zásadný rozdiel oproti tzv. bankovej dani, ktorú vláda Slovenskej republiky pred nejakým časom schválila na Slovensku.

Pri extenzívnejšom výklade termínu dane z finančných transakcií môžeme o akejsi predpotopnej dane hovoriť v súvislosti s poplatkami (stamp duties), ktoré boli zavedené ešte v 17. storočí na londýnskej burze. Zaujímavosťou tejto dani je to, že sa objaví vždy, keď spoločnosť nadobudne pocit, že finančné a hospodárske krízy vznikli v dôsledku nedostatočnej regulácie finančného sektora. Pri jej zrode v roku 1936 stál jeden z najznámejších ekonómov a predstaviteľ amerického programu proti veľkej hospodárskej kríze v 30. rokoch 20. storočia New Deal, John Maynard Keynes. Zmyslom jej zavedenia bola prevencia pred špekulatívnymi obchodmi, ktoré sa do určitej miery zapríčinili o obrovský krach americkej burzy v roku 1929. To vyústilo do finančnej a hospodárskej nákazy, ktorá sa rozšírila do celého sveta. Svetoví regulátori finančného sveta preto prirodzene už nechcú, aby sa niečo také ešte niekedy zopakovalo.

14. februára 2013 prijala Európska komisia návrh smernice pre zavedenie dane z finančných transakcií. Zámerom zavedenia tejto dane je podľa Európskej únie snaha zahrnúť finančný sektor do prác súvisiacich s rekonštrukciou ekonomík členských štátov po negatívnych dopadoch finančnej a dlhovej krízy, ktoré kontinuálne doliehajú na väčšinu štátov Európskej únie už od roku 2008. S tým súvisí základný cieľ tejto dane a to je zvýšiť daňové príjmy členských štátov a tým tak pomôcť ku konsolidácii verejných financií. Okrem toho zavedenie dane súvisí aj so základnou víziou Európskej únie a to je budovanie jednotného a spoločného trhu. Smernica totižto pomáha k unifikácii daňových systémov členských štátov, ktoré sú v oblasti zdaňovania finančného sektora a finančných inštitúcii v súčasnosti dosť diverzifikované. Azda tým najzákladnejším ekonomickým motívom zavedenie dane je očistiť finančné trhy od špekulatívnych obchodov a zabezpečiť tak primeranú volatilitu na finančných trhoch. Práve špekulatívne obchody a nedostatočná regulácia boli nosnými príčinami vzniku finančnej krízy v roku 2008.

Čo sa vlastne zdaňuje touto daňou? Zdaňovať sa majú finančné transakcie, ktoré sa netýkajú derivátov sadzbou dane 0,1% pre každú zo strán tejto finančnej transakcie. Pri derivátových obchodoch predstavuje táto daň hodnotu 0,01%. Nie všetky finančné transakcie budú podliehať tejto dani. Smernica by mala obsahovať vymedzenie finančných transakcií, ktorých sa daň bude týkať. Ide predovšetkým o transakcie na aj mimo regulovaných trhoch, čiže burzách. Pre vyjasnenie, smernica predpokladá, že vyňaté z predmetu dane budú finančné transakcie, ktoré sa dotýkajú bežných spotrebiteľov a podnikateľov (poistenie, pôžičky, ukladanie peňazí a pod.). Rovnako tak budú vyňaté z predmetu dane aj finančné transakcie s Európskou centrálnou bankou, či Európskym stabilizačným mechanizmom.

Príklad:

Slovenská banka uzatvára finančnú transakciu s českou poisťovňou v hodnote 1 000 000 EUR. Obe strany sú povinné zaplatiť daň z finančných transakcií vo výške 1 000 EUR.

Predmetom kritiky návrhu tejto dane je jej teritoriálna pôsobnosť. Ak totižto aspoň jedna zo strán finančnej transakcie je považovaná za rezidenta krajiny, ktorá daň z finančných transakcií zaviedla, obe strany musia zaplatiť daň bez ohľadu na tu z ktorej krajiny sú strany finančnej transakcie. Rovnako tak je predmetom dane aj transakcia, ktorej ekonomická podstata je spojená s niektorou z krajín, ktorá túto daň zaviedla.

Príklad:

Americká a čínska banka zastupujúca čínsku organizačnú zložku nemeckej materskej spoločnosti spolu na hongkongskej burze uzavrú finančný transakciu. Keďže ekonomická podstata transakcie súvisí s územím Nemecka obe zahraničné banky sú povinné odviesť daň z finančných transakcií.

Práve pre svoje exteritoriálne účinky je daň z finančných transakcií podrobená veľkej kritike predovšetkým zo strany Spojeného kráľovstva, ktoré sa tak bojí oslabenia pozície Londýna. Finančné centrum sveta, Londýn, daň uvedenie do bizarnej situácie. Spojené kráľovstvo bude musieť vyberať dane z finančných transakcií, ale nebude môcť si ich nechať. Odporcovia ďalej argumentujú tým, že zavedenie tejto dane je kontraproduktívne a negatívne pôsobí na ekonomický rozvoj dotknutých krajín. Okrem toho, daň môže značne narušiť ekonomickú efektívnosť, konkurencieschopnosť Európy ako takej v rýchlo meniacom sa globálnom svete. Jeden z argumentov proti jej zavedeniu súvisí aj s jej sekundárnymi a terciárnymi dopadmi. Ak sa zdania niektoré finančné transakcie, môže sa to v konečnom dôsledkom negatívne prejaviť napríklad vo výške dôchodkov z druhého alebo tretieho piliera. Navyše môže táto daň vyvolať účinky modifikovanej Lafferovej krivky, a teda celkové daňové príjmy sa zavedením dane dokonca znížia.

Okrem Spojeného kráľovstva proti dani z finančných transakcií prirodzene zbroja aj finančné inštitúcie. Spojené kráľovstvo sa dokonca pred nedávno obrátilo na Súdny dvor Európskej únie. Britský minister financií sa nechal počuť, že v princípe daň z finančných transakcií nie je to, čo Spojené kráľovstvo považuje za nesprávne. Za nesprávne však považujú jej exteritoriálne účinky vychádzajúce zo súčasného návrhu smernice. K problematike sa vyjadrili už aj slovenské banky, ktoré sa na problém pozerajú v kontexte historického vývoja bankového sektora na Slovensku. A teda pokiaľ Slovensko nemuselo zachraňovať slovenský bankový sektor v dobe finančnej krízy v rokoch 2008-2009, nie je legitímne od bánk žiadať ďalšie prostriedky na konsolidáciu verejných financií, predovšetkým preto, koľko sa už mali slovenské banky na konsolidáciu verejných financií na Slovensku poskladať.

Takýto principiálny rozpor medzi jadrom Európskej únie a Spojeným kráľovstvom tu nie je prvýkrát. Bude zaujímavé sledovať ďalší vývoj nielen v súvislosti so zavedením dane a s odstupom času aj s jej účinkami, ale aj ohľadom pozície Spojeného kráľovstva v Európskej únii.